Keď napnem hodváb na rám, občas ani presne neviem, čo idem maľovať. Pozerám na ten biely kus vzácneho materiálu a premýšľam, ako ho nezničiť.
V hlave sa mi niečo javí, ale presný obraz ešte nevidím… Zoberiem kontúru a idem. Prvé obrysy, ďaľšie čiary a pomaly sa zapĺňa voľný priestor. A zrazu to ide samo, akoby som presne vedela, aj keď neviem… A mám hotovo. Teda iba obrysy. Teraz pôjdu na rad farby. Čakám, kým kontúra uschne a hľadám vhodné kombinácie farieb. Príliš nerozmýšľam, siaham po prvých, ktoré sa mi páčia a pokračujem v ich nanášaní. Tak isto nemám presnú predstavu, idem intuitívne. Plochy sa plnia a dielo sa zdá byť hotové. Ale ešete nie je. Musí uschnúť.
Teraz hlavnú úohu preberá hodváb. Tiež pracuje a niekedy Vás veľmi milo prekvapí, čo vlastne dokáže. Hodváb ako schne, dotiahne ešte dielo do “dokonalosti”.
A ja sa teším z tejto vzájomnej “spolupráce”.
